My Granti

Autor: Lukáš Pavlikovský | 6.3.2016 o 8:01 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  40x

 

S polorozospatými očami kráča k výťahu. Chce ho privolať, lenže kontrolka stále svieti. Zostáva stáť pred dverami vo svojej prirodzenej polohe odlietajúceho supermana. Jedna ruka vystretá a opretá o múr, druhá vo vrecku. Doširoka zazíva a nevšíma si, že kontrolka výťahu na chvíľu nesvieti. Chýba mu ranná káva. Doma však kávu nepije, počká si, kým mu ju v práci prinesie sekretárka. Vzdáva čakanie na výťah a vyberá sa pešo po schodoch. Na druhom poschodí vidí dôchodkyňu bojujúcu so svojím ratlíkom, ktorý nechce nastúpiť do výťahu. „Čo s ním nejdeš pešo?!“, precedí cez zuby a pokračuje dolu. Vychádza von. Je sychravo. Rána už bývajú chladné v túto ročnú dobu. Vyberá sa najkratšou cestou k svojmu zaparkovanému autu a nevšíma si záhony a vyasfaltované chodníky. V trávniku šliape na neuprataný kus psieho trusu. „Kurvafix, ja tú sviňu rozpáram nožom. A to psisko s ňou.“, zreve na plné hrdlo a ozvena medzi bytovkami nesie jeho hlas rannou hmlou cez celé sídlisko. Otrie si svoju topánku s vysokou podrážkou o mokrú trávu. Pristupuje k svojmu autu, ktoré je tak obrovské, že spolovice musí parkovať na chodníku. Nastupuje dnu a štartuje. S otočením kľúča sa ozýva obrovský motor pod kapotou a nemecký heavy-metal z reprákov. Zaraďuje rýchlosť a šliape na plyn. Auto sa vzpiera na zadných, ale stojí na mieste. Pridáva teda viac plynu. Motor už takmer prekričí hlasnú hudbu, ale auto sa iba viac nahýna. „Čo do riti?...“, povie si. Vystupuje z auta. Keď sa rozplynie kúdoľ čierneho dymu z jeho výfukov, zbadá na prednom kolese namontovanú papuču od mestskej polície. „Svine jedny sadistické, chlpaté! Toto je zneužívanie právomoci, toto. Podám na nich takú žalobu až im zle príde... Svine...“  Zopárkrát kopne do tabuľky s nápisom Mestská polícia a vyberie sa na zastávku MHD. Na zastávke stojí mlčky s rukami vo vreckách.  Keď prichádza autobus, nečaká kým ľudia vystúpia a hneď vojde. Vo vnútri sa obzerá na všetky strany. Je to pre neho nové prostredie. Vzadu zbadá jedno voľné sedadlo. Rýchlo prechádza k nemu a sadá si. Autobus sa pohýna. „To ten deň začína.“, pomyslí si. „Len kľud, lebo ma v robote porazí.“ Spomína si, že jeho kamarát zo streleckého klubu mu na narodeniny daroval trápnu motivačnú knihu o hľadaní šťastia a vnútorného pokoja. Vyťahuje mp3-ku, kam si stiahol audioverziu tejto knihy, lebo on takéto sračky čítať nebude, radšej nech mu to prečíta niekto iný.  „...Ak chcete, aby sa vám diali dobré veci, musíte aj vy vo svojom živote konať dobro. Vaša karma sa vám vráti. Dobré sa vždy dobrým opláca. Pokúste sa preto aj vy aspoň o tri dobré skutky denne, aby ste si zabezpečili pokojný a šťastný deň...“, ozýva sa zo slúchadiel.  „Hovadiny.“, pomyslí si a odkladá mp3-ku. Autobus je na jeho konečnej zastávke. Chce vystúpiť, ale dvere sa neotvárajú. „Hej! pusť ma von, nie?!“, zakričí na vodiča. Chalan so školskou taškou na chrbte stlačí veľké zelené tlačidlo na dverách a tie sa otvárajú. Vystupuje von. K svojmu úradu musí prejsť podchodom. Na schodoch na neho zakričí človek v žltej reflexnej veste. „Kúpte si Nota Bene. Nota Bene, prosím.“ „Daj mi pokoj.“, odpovie a kráča ďalej. „Ale čo ak je to pravda... tá karma a tak... Sakra, dobre, skúsim to.“ Vracia sa späť k predavačovi Nota Bene. „Daj mi jeden.“ „Nech sa páči. Bude to 1,40.“ „Máš vydať z desiny?“ „Bohužiaľ nemám, ešte je len ráno.“ „Jak môžeš predávať, keď nemáš vydať. Na, tu máš desať.“, podá predavačovi peniaze a berie si časopis. „To by bol prvý. Ale možno by som ho mal rátať za dva. Veď som mu nechal celú desaťeurovku. Ale tak to asi nefunguje.“ Na opačnom konci podchodu stretáva žobráka, ktorý hrá na husle. „Boha, koľko vás tu je, cigáňov jedných privandrovalých, príživníckych.“ Siahne do vrecka a do puzdra od huslí vhodí pokrčenú desaťeurovku. „Na, tu máš na celý deň, aby si mi nekvílil pod oknami. Tak, to by bol druhý skutok. Už len jeden.“ Vchádza do administratívnej budovy. V suteréne privoláva výťah, ktorý tento krát prichádza hneď. „Asi to začína fungovať.“, povie si. Na najvyššom poschodí prejde dlhou chodbou a vchádza do svojej kancelárie. Je tam konečne sucho a teplo. Vešia svoju čiernu bundu na vešiak a sadá si do pohodlného koženého kresla. „Elena, kávu!“, zakričí cez dvere.  Po chvíli vchádza do kancelárie mladá blondína a konečne nesie vytúženú rannú kávu. „Nech sa páči, pán predseda. Vaša káva.  Mám tu pre vás zopár dokumentov na podpis. Mám vám ich priniesť?“ „Až o chvíľu, teraz si potrebujem oddýchnuť. Mal som ťažkú cestu.“ Sekretárka odchádza. S pôžitkom privoniava ku káve a odpíja si prvý dúšok. „Fuj, doriti! Kde je mlieko? Elena!!!“, zakričí. „Počkať, mohol by som ju teraz zdrbať tak, že ešte tri dni nebude nič počuť, ale nie. Karma. Spravím svoj tretí skutok a budem ticho.“ „Áno, pán predseda? Chceli ste niečo?“ pýta sa prestrašená sekretárka. „Už som si oddýchol. Prines mi tie papiere na podpis.“ Blondína odcupitá na svojich vysokých opätkoch a vracia sa späť s kôpkou papierov v ruke. Kladie ich na stôl. „Čo je to?“ „To sú granty na podpis pán predseda.“ odpovie a odíde. Berie do ruky prvý papier a číta: „...bla, bla bla, ministerstvo... bla, bla, grant... bla bla bla Bábkové divadlo Na rázcestí... To bude zase nejaká dekadentná chujovina. Dnes som už prispel dvom žobrákom a denný limit na dobré skutky som už splnil.“, pomyslí si a podpíše papier v kolónke NESÚHLASÍM.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?